Prešiel zhruba týždeň, kedy som upozorňoval, že keď americká centrálna banka prestane tlačiť peniaze, tak nebude mať kto (teda za čo) nakupovať dlhy skrachovaných krajín. A máme to tu. Keď sa chce niekto zbaviť talianskych dlhopisov, tak to mal urobiť čo najskôr, lebo výnosy začali rásť parabolickým tempom:
Dámy a páni, toto začína byť vážne. Rozklad moderného socializmu, ktorý spočíva vo vytváraní iluzórneho bohatstva z neexistujúcich peňazí na dlh (ilúzia vymizne, keď príde čas splácania), vstupuje do ďalšej fázy, kedy sa pyramídová hra zvaná štátne dlhopisy začaína prvýkrát rúcať v krajine, ktorá má v globálnom meradle určitý význam. Dlžná suma 1,8 biliónov eur je oproti o niečo viac ako 600 miliardám, ktoré dlžia doterajší skrachovanci – Grécko, Írsko a Portugalsko, trochu iná pálka. Nehovoriac o tom, že keď pôjde Taliansko tak s ním pôjde aj Španielsko so svojimi 640 miliardami (a ďalším stovkami miliárd bankových záväzkov, ktoré keďže je socializmus preberie vláda).
Že to nie je sranda je vidno aj na tom, že RVHP zvolalo mimoriadny zjazd v Brusseli. Na ňom sa všetci (vrátane modrého socialistu Mikloša) po tom, čo sa za naše peniaze najedli kaviáru a napili šampanského, dohodli, že sekera 30 tisíc eur na hlavu každého občana Talianska je úplne v pohode splatiteľná a obavy vôbec nie sú namieste. Predpokladám, že presne z toho dôvodu navrhol Trichet navýšiť euroval na dvojnásobok a ďalšie opatrenia, ktoré inak vôbec nie sú za potreby, lebo všetko je v najväčšom poriadku.
RVHP zabodovalo aj v tom, že po dlhom pátraní konečne našli toho správneho vinníka európskych problémov. Samozrejme že to nebola ECB a jej tlačenie peňazí a socialistické vlády snažiace sa nám všetkým vytvoriť v snahe o znovuzvoliteľnosť ilúziu bohatstva. Nie, sú to ratingové agentúry, a to preto, že Moody’s v minulom týždni svetu povedala, to čo už poniektorí vieme dávno, že ten čo požičal peniaze portugalským socialistom, ich späť neuvidí. Ale v RVHP nás upokojili, že takéto veci sa nezopakujú a už sa chystá legislatíva, ktorá s „oligopolom“ medzi ratingovými agentúrami zatočí.
V kontexte všetkých riešení prijatých na paneurópskej úrovni v poslednom čase to vidím na nahradenie oligopolu monopolom, ktorý bude stanovovať krajinám taký rating, ako Bruselu a ECB vyhovuje. Mám aj návrh na zloženie výkonného výboru, ktorý bude zodpovedný za stanovovanie ratingov – grécky minister financií Venizelos, írsky minister financií Noonan, portugalský minister financií Teixeira dos Santos. Pri takomto zložení nikto nemôže mať žiadnu obavu, že by ratingy neodzrkadľovali skutočnú platbyschopnosť krajín. Pretože „európske inštitúcie poznajú stav v týchto krajinách lepšie“. Samozrejme, tak ako poznali keď tvrdili, že Grécko a potom aj Írsko a Portugalsko neskrachujú…
Popri boji proti ratingovým agentúram, ktorý má zabezpečiť to, aby sa dlhová kríza nezopakovala, teraz budeme od eurosocialistov niekoľko týždňov počúvať klasické socialistické vymývanie mozgov o tom, ako to všetko Taliansko zvládne, a ako Taliansko nie je Portugalsko, ktoré predtým vôbec nebolo ako Írsko, ktoré predtým (ako inak) nebolo ako Grécko. Už nám v tejto rovnici len zostáva nájsť, ako kto nie je Španielsko.
Potom príde fáza, kedy už každému bude jasné, že Taliansko potrebuje peniaze, a tu prichádza zádrheľ. Už sa bude jednať skutočne o vysoké sumy, a nemeckým voličom môže aj napriek silnému bankovému vymývaniu mozgov, že si periférnych parazitov živia pre vlastné dobro, dôjsť trpezlivosť, a rozpad RVHP 2 môže prísť ďaleko skôr, ako si všetci myslia.